Kráčať po špirále, kráčať po Zemi, kráčať životom alebo Keď padajú stromy…

Detail udalosti

Kroky...Zem...Život...Kráčam pomalým krokom po obnaženej jemne smrekovým a jedľovým ihličím posypanej zemi. Pomaly. Krok za krokom. Moje chodidlá, pevne ukotvené v turistických topánkach, sa každým krokom vpíjajú do vlhkej, roztápajúcim sa snehom napojenej zeme. Každý krok spôsobí jemné vlnenie zeme pod nohou. Každý krok rozpohybuje zem. Každý krok spôsobí malé zemetrasenie.

 

Dýcham...Každý nádych divokého čistého vzduchu spôsobí život. Každý výdych spôsobí smrť. Každý nádych a výdych spôsobí pohyb. Pohyb po špirále. Pohyb smerom nadol...Pohyb smerom nahor...

 

Premýšľam...Rýchlosťou blesku sa točím v jednej kružnici špirály. Ani nahor, ani nadol. Zabúdam, že dýcham. Zabúdam, že kráčam. Nevidím zem pod nohami, necítim svoje kroky. Nevidím svoje chodidlá, necítim ich vpíjanie do mäkkej zeme. Zrýchľujem otáčky pohybu v uzavretej kružnici, v separovanom výňatku z nikde nezačínajúcej a nikde nekončiacej špirály...

 

Špirála....Symbol vesmírnej transformácie. Silný tvarový žiarič, ktorého sila vychádza z kruhu života. Predstavuje nekonečno, večnosť a neustále sa opakujúce cyklické zmeny vo vesmíre, na planéte, v prírode. V živote človeka predstavuje symbol cesty do vlastného vnútra, symbol naplnenia seba samého, symbol ducha a hmoty, vývoj vedomia...Predstavuje rast, smrť, znovuzrodenie a obnovu, božský princíp.

 

Rozhliadam sa, vidím...Na oblohe sa točia mraky v tvare špirály. Vietor roztancoval bukové lístie v tvare stúpajúcej špirály. Voda v horskej riečke, obtekajúca veľký balvan, vytvára špirálu. Na vodnej hladine močiara, okolo ktorého práve prechádzam, vidím špirálu tvorenú vodným vírom. Skloním sa a vidím mladé jarné pupene rastlín, rozvíjajúcich sa v tvare špirály. Vnímam prebúdzajúci sa život vyvíjajúci sa v tvare špirály. Pred očami sa mi objaví špirálovitá štruktúra DNA.

 

Zastavím sa...Niečo ma pošteklí na nose. Pavučina. Pripadá mi ako symbol špirálovitého spriadania osudu, ktorý je čiastočne stanovený, ale nikdy nie tak pevne aby nebolo možné nitky osudu trpezlivo rozpliesť. Pavúk spriada svoju sieť veľmi trpezlivo a s rozmyslom. Pozorujem jeho výtvor, pozorujem jeho tvorbu, pomalý pohyb dlhých nôh a rúk. Stojím...Nedýcham...Vidím...

 

Cítim...Cítim vietor ako jemne hladí moju tvár. Ako čosi tíško šepká môjmu uchu. Unáša semienko stromu, ktoré pristáva na zemi a zakorení. V tom semienku je skrytý celý strom. Celá tá masa dreva, koreňov, listov, celé vlečky plodov, celé veky.  Roky ubiehajú a zo semienka sa stáva zelený prútik plný života. Ten rastie, roky bežia ďalej a z prútiku je strom, ktorý sa svojou korunou  dotýka neba. Roky plynú ďalej a zo stromu je velikán, ktorého  kmeň, konáre, listy a korene vytvárala príroda s láskou a starostlivosťou. Je majstrovským dielom prírody. Odpočívajú v ňom vtáci, poskytuje tieň, vietor sa s ním hrá, dotýka sa oblohy... Roky bežia ďalej. Strom tu stojí  pevne zakorenený už celé veky. Vetvami sa dotýka hviezd a koreňmi  vrastá do zeme. V hĺbke svojimi koreňmi objíma jej chvejúce sa srdce.

 

Pohýnam sa, kráčam... Predo mnou rieka a nad ňou mohutný konár bútľavej vŕby.  Zatváram oči a vidím. Vidím samú seba, ako pevne sa toho konára držím. Tak pevne, až mi zdreveneli prsty.  Dívam sa na rieku pod sebou. Nekonečné množstvo špirál sa obtáča okolo väčších i menších balvanov, voda kopíruje zvlnené brehy. Je to rieka môjho života.  Ruky už ma bolia, veľmi bolia, ale ešte stále sa pokúšam udržať. ...Ešte chvíľku...Vzdávam sa...Uvoľňujem zovretie rúk a padám do rieky pod sebou. Voda sa nado mnou zatvára. Bojím sa, no nechám sa niesť.  Plyniem s prúdom života...

Otváram oči a opäť kráčam... Chvíľu ešte vnímam mäkkosť zeme pod nohami. Premýšľam a podvedome zrýchľujem krok. Zabúdam, že kráčam. Zabúdam, že dýcham. Nevidím špirálu, nepočujem vietor, vodu, vtáky. Opäť sa rýchlosťou blesku začínam pohybovať po uzavretej kružnici, v separovanom výňatku z nikde nezačínajúcej a nikde nekončiacej špirály...Na mikrosekundu sa všetko zastaví, stíchne. Pozerám pred seba, nad seba. V tom spomalení času sa nedokážem pohnúť. Padá strom. Ten, ktorému príroda dávala lásku a starostlivosť. Ten, ktorý bol koreňmi doposiaľ neoddeliteľne spojený so Zemou. Padá na mňa, no nestihnem sa uhnúť. Prestávam dýchať. Zavriem oči. Pocítim otras zeme. Otvorím oči. Strom leží predo mnou. Tvár mám zahalenú v lesnom prachu. Žijem!

Začínam dýchať....Pomaly a pravidelne...Opäť kráčam...Pomaly a vedome...Každý krok je tvorbou. Výňatkom z tvorivého procesu. Každý krok je krokom po špirále. Každý krok je umeleckým dielom. Umeleckým dielom, ktorého názov je Špirála života...