“Trip prežitia” alebo Ako prežiť v tropickom pralese

Detail udalosti

 

karibik_1 karibik_2 Sedím v tráve a spomínam. Nado mnou sa skláňa sivá hlava oslíka s menom Láska. Je sparný večer. Všeobjímajúcu tmu rozjasňujú tropické svetlušky. Ticho zmĺklo aby si vypočulo koncert nočných vtákov, žiab a cikád.  Vo vzduchu visí ďalší z nespočetných dažďov. „Je to skutočnosť alebo sa mi to len sníva? Skutočne som tu s Tebou?“ Prihováram sa Láske a s nehou mačkám jej zamatovú papuľku. Otrasiem sa a pretriem si oči. Nespím, je to skutočnosť. Po piatich rokoch som opäť vo Východnom Karibiku, na ostrove St. Vincent. Späť na mieste, ktoré mi bolo dva roky domovom, a ktoré sa nie náhodou nazýva „tropickým rajom“.  Hlavou sa mi prelínajú spomienky, vedomie zastaví pri tej najintenzívnejšej! Výlet prežitia! Prenášam sa o päť rokov späť a pozorujem  seba a skupinu „spolupútnikov“ tesne pred tým, ako sme sa vybrali do neznámych zákutí sopky vládnucej tomuto malému a divokému ostrovu….

„Máme sáčky na zápalky? A čo mačeta, naostrená? Chýba nám ešte niečo?“ pýta sa Leslie, vodca našej netradičnej výpravy. Jediný z nás je odtiaľto. Bude nám počas našej pôte robiť štít.  Naša sedemčlenná skupina najodvážnejších zo školiaceho centra Richmond Vale Academy na St. Vincente sa pripravuje k hrdinskému pochodu cez neprechodnú časť ostrova, cez divočinu divokejšiu ako si zatiaľ dokážeme predstaviť.  Pravidlá sú jasné: so sebou si môžeme zobrať iba mačetu, vodu, zápalky, spacáky, jednu celtu a hrniec. Všetko ostatné nám bude počas nasledujúcich troch dní poskytovať na prvý pohľad prívetivá džungľa. Naťahujeme raňajky a snažíme sa do seba natlačiť čo najviac, nikto z nás totiž netuší, kedy sa nám podarí nájsť niečo vhodného pod zub. „Už musíme vyraziť, máme pred sebou dlhú cestu!“ zavelím a náš netradičný sprievod sa pomaly pohne k východu.
st-vincent-workshop_95Skôr než nastúpime na trek z druhej strany ostrova, čaká nás trojhodinové cestovanie minibusmi, ktoré tu slúžia ako hromadná doprava. Cieľom je východzí bod, cesta bude prekvapením. V minibuse máme ešte dosť času prebrať podrobnosti nášho „projektu“, odpočinúť si a naladiť sa na dych divočiny, ktorá na nás čaká. Kingstown, hlavné mesto St. Vincentu, vystupovať! Presadáme do ďalšieho minibusu, šofér nás však vykáže von. Vraj musíme zabaliť a schovať mačetu, s ktorou sa nám nepozorovane podarilo dostať až sem. Kvôli bežpečnosti, pred týždňom ju totiž niekto v tom istom minibuse použil. Strasiem zo seba hrôzu, mačeta je zabalená a naša cesta k začiatku dobrodružstva môže pokračovať.

Georgetown, „metropola veternej strany ostrova“ (pobrežie atlantického oceánu), mesto ktoré nástojčivo pripomína mesto duchov. V období kolonizácie husto obývané plantážnikmi cukrovej trstiny, dnes ruiny anglikánskych stavieb a neohádzané domy súčastných obyvateľov, potomkov otrokov, ktorí tu boli privlečení z Afriky. Ďalší prestup a nepohodlná cesta po rozbitej asfaltke smer Sandy Bay. Tu sa naša cesta na kolesách končí. Všímam si tváre ľudí, ktorí tvoria poslednú komunitu karibských indiánov, pôvodných obyvateľov ostrova. Atmosféra je tu kľudnejšia ako u nás doma na karibskej strane, kde ľuďom pulzuje v žilách horúca čierna krv. Posledné vymoženosti civilizácie k dispozícii a tak si dávame džús a sušienky. Chvíľu sa ešte dohadujeme, ktorým smerom sa presne vydať k začiatku treku, batohy na plecia a ide sa na to!

Ešte hodinu šľapeme po prašnej ceste, míňame políčka ananasu a kasavy, po pravici sa nám tiahnu nedozierne banánové farmy a v ľavo sa ladne vlnia vo vetre vysokánske kokosové palmy. „Celkom romantika na úvod,“ pomyslím si a v tom momente sa okolo nás začne meniť prostredie. Nastupujeme na trek! Začíname stúpať.  Prašná cesta sa mení na uzučký strmý chodníček a obrábaná pôda na divokú zmes všetkých odtieňov zelenej farby.  Stúpame stále vyššie a vyššie. Do očí mi steká slaný pot a do krvy sa začínajú vyplavovať endorfíny. Prvá prestávka. Striedmo sa napijeme vody, ktorá nám musí vydržať do večera. Prenocovať plánujeme pri vodopáde Ballaine, tam doplníme vodné zásoby. „A čo budeme jesť?“ spýta sa vysoký modrooký Holanďan Peter. „Nuž, poďme to tu preskúmať, čo nám Matka Zem ponúka“, odpovedám a už sa aj rozchádzame do okolia. Po pár minútach sa stretávame s rôznymi úlovkami: mango, divoké banány a yam (škrobovitý, divoko rastúci koreň liany). O obed máme postarané! Zjeme mango, zelené banány a yam si necháme na večeru. Zvyšok dňa šlapeme v tichosti, každý pohrúžený do svojich myšlienok. K večeru nás však s pohody vytrhne hrozivo vysoký muž s kalašnikovom na chrbte. Leslie sa mu prihovorí v miestom nárečí (tzv. lámaná angličtina) a v zápätí nám vysvetľuje situáciu: „je to marihuanový farmár, stráži si svoje políčko. Vraj si máme dávať pozor na tejto strane a polia marihuany obísť čo najširším oblúkom.“ „Zrovna toho som sa obávala“ pomyslím si, ale pokorne prikývnem a naberám oblúkovitý smer. K vodopádu je to ešte kus cesty, chodník sa zužuje a slnko nezadržateľne zapadá za obzor. Vyťahujem čelovku a chalani mačety. Sme unavení, ale odpočinieme si až v ciely.

Konečne počujeme šum vody! Balénske vodopády! „Konečne sme tu!“ zvoláme takmer súčastne. Už takmer behom zdolávame posledných pár metrov, zhadzujeme zo seba spotené veci a skáčeme do chladnej vody jazierka pod vodopádom. Zaslúžená odmena! „Kto rozloží oheň a kto navarí večeru?“ pýtam sa, no všetci sa tvária akoby nepočuli. Niet sa čomu diviť, máme v nohách viac ako 20 km a jediné na čo myslíme je poloha ležmo. Nuž ale jesť sa musí a tak spojením všetkých síl rozložíme oheň, upečieme banány a uvaríme yam. Z listov spravíme taniere, z rúk lyžice. Mlčky prežúvam a premýšľam, čo nás čaká zajtra.

Ráno. Krásne slnečné ráno. „Aspoň že tak!“ poviem si pre seba a pozriem do slnka. Noc bola krutá. Napriek pomerne suchému mesiacu sa nám rozpršalo. Našťastie máme so sebou celtu. Tá sa nám stala útočiskom, keď sme sa pod ňou celú noc k sebe túlili. Toru s japonskou presnosťou rozkladá oheň, navaríme čaj z okolo rastúcej citrónovej trávy, zjeme zvyšky zo včerajšej večere a príbeh dnešného dňa sa môže začať. Keď Leslie ukazuje, kade pôjdeme, zľaknem sa! Skaly! To mi nikdy nešlo, dnes to ale bude musieť ísť. Iná cesta totiž nie je. A tak sa prvý krát v živote šplhám hore kamennou stenou. Trasú sa mi kolená, ale už som takmer hore! Ešte kúsok….Zvládla som to! Pomáhame si navzájom a vyťahujeme sa na skalnatý previs odkiaľ nás cestička vedie do neprehľadnej spleti konárov a kríkov.  Mačeta opäť splnila svoju úlohu. Dostali sme sa na otvorené priestranstvo s výhľadom na more. Po okolitých kopcoch sú ako huby roztrúsené prístrešky marihuanových farmárov, v pravo i v ľavo na prvý pohľad nepreniknuteľná zeleň a ďaleko pod nami more. Pozrieme sa jeden na druhého. Stratili sme sa. „Zaujímavé“ podotkne útla čiernooká Monse z Chille. Teraz by sme mali stúpať na sopku, obísť ju a zísť dole na druhej strane. Nikto z nás ale netuší, ktorým smerom sa nachádza ta menej zarastená strana sopky. Neostáva nám nič iné, len hľadať. Viac ako štyri hodiny bezradne blúdime sem a tam. Našu beznádej rozoženie mladý Rastaman, marihuanový farmár, ktorý nás so širokým úsmevom pozýva k sebe do prístrešku. Jeho kamaráti práve varia obed. Pridáme yam, ktorý si od prvého dňa nesieme so sebou a naobedujeme sa spoločne s nimi. Počas jedla sa pokúšame pochopiť vysvetlenie cesty smerom k vrcholu sopky. Nedarí sa a tak sa dohodneme s Rastamanom Earlom, že nás tam za finančnú odmenu zavedie. Odteraz až do večera pôjde všetko hladko. Keď sa však pri posledných slnečných lúčoch šplháme na vrchol, uvedomíme si chybu, akú môže spraviť len neskúsený dobyvateľ džungle – nocovať s jednou celtou na sopke, najvyššom schodnom bode ostrova, kde takmer bez prestávky prší – to asi nebude dobrý nápad. Earl sa s nami lúči a slnko ho nasleduje. Neostáva nám nič iné, len nájsť spôsob ako tu prečkať noc. Poukladáme sa do trhlín v lávových skalách , ktoré tu po stáročia vyrýval vietor a neustále dažde. „Aspoň neprší“, pošepká odvážny chlapec z Guayany a v tom momente sa spustí obrovský lejak. Akoby na nás niekto vylieval vedrá vody. Vietor nám trhá celtu, niet sa kam skryť. A tak len mlčky čakáme na prvé náznaky svetla.
st-vincent-workshop_94Sme premočený, unavený a hladný. Čaká nás posledný úsek cesty. Už len dole zo sopky a sme doma. Zvládneme to bez problémov, pomaly a opatrne. Sme dole. More, dohodnutý motorový čln, ktorý nás odvezie na „našu“ pláž v Richmonde. Ešte 500 metrov a sme doma! Nekonečných 500 metrov! Pomaly sa doplazíme do haly školiaceho centra, zhodíme batohy a chvíľu len tak bezvládne ležíme.“Zvládli sme to! Bez strát a ujmy na zdraví!“ poviem tichým hlasom. „Zaslúžime si palacinky“ odpovie Peter a neistým krokom vkráča do kuchyne.

„Auuuu“, vytrhnem ruku z Láskinej, na prvý pohľad nežnej, papule a preberám sa zo zasnenia. „Boli sme skutočne odvážni“ pomyslím si „ktovie, či by som sa na také niečo odhodlala znova“. Pre piatimi rokmi ma ani len nenapadlo, že by sa nám niečo mohlo stať. Je opatrnosť známkou starnutia? Možno áno, lebo dnes s určitosťou viem, že sa na divokú stranu ostrova už nevrátim. Za Láskou ma to ale bude ťahať vždy. Je to skutočne moja láska.